17 December 2020

BEAUTY: Sisley Paris I.

 

photo by Pavel Neznanov

| 2 minute read | 3 hours work | 

 The feeling of shame that can never be removed and cannot be forgotten or not thought about. The feeling that can not be written in words and no paid tith will redeem it. And no money is golden enough and doesn't ring louder in the hand of that homeless man. The feeling that stinks, that you don't cover with perfume, that you will not tipsify, that is as dirty as my car and you won't wash it. You just won't wash it. Never.

I'm ashamed when I walk down the street with my fancy handbag, which I bought on a debt, when I hold it in my left hand, together with the keys of my car, and with the right hand i gift the rest of what I paid for that outrageously expensive parking lot at the Opera, to someone who has nothing. Like the rest. The rest, that I don't need right now. 
 
I'm ashamed that I never went to that place once, even though I know that he is sitting there, he can not see, with his hand outstretched somewhere, waiting. On me. Or someone who turns his life upside down. With that tirelessly outstretched hand. 
 
I am ashamed of my luxury diamond watch, to have it on hand as a gift from an ex and not even have enough money for food. I'm ashamed to shop in Lidl. I'm ashamed to go to Coop because I do not belong there. 
 
I'm ashamed to eat at restaurants. The worst punishment is to sit by the window and watch the passers-by, who will have only bread tonight. For all those who look away. 
 
 
Hungry and angry
Mother of God 
merciless virgin 
 
In society of gluttonous 
and those whose their stomach turn upside down 
and they look 
towards the clock 
 
A boulevard that will go out of fashion 
she doesn't 
she is never quiet 
she devours and swallows
 
She reads thoughts 
and writes horrible poems
She flashes only once for a moment 
and then she stays in the dark 
 
Sleeping in the attic 
waking up in the morning
bare 
on a frozen sidewalk 
Sold off 
not belonging to anyone 
 
Paris grandma 
 
 
I am ashamed of my car, which was paid by others. I'm not ashamed that the car is dirty as I am. Because that's the least. 
 
I'm ashamed of my apartment. For living at a luxury address and across from Migros, every Saturday, there is someone, who sells a magazine, sits in any weather, that I can't even afford to buy. Only once. And I only understand numbers. Sudoku. I'm ashamed I can't even read it. I am ashamed of my German, which I speak only poorly. 
 
I'm ashamed of the lights I don't have in my rented apartment. 
 
I'm ashamed of my grown blond hair, for not being able to afford a hairdresser, for coloring myself for CHF 10 and for being cut by my sister. 
 
I'm ashamed of myself. Of my own self. For my presence and I'm ashamed of tomorrow.
 
I am ashamed of the last ten years. I am ashamed of more than I should be ashamed of...
 
I'm ashamed and I walk with my head bowed and I look somewhere so that I don't have to look at someone who would see all this. This shame. This world. All that I still have, which I haven't sold out yet, to have some living, what I've experienced, places I've seen, ate and drank at... 
 
I'm ashamed to be a foreigner. That I am a fear. That I came to get the most out of this country. That I stole a job from someone who deserves it maybe much more and would handle it better. Without all those mistakes.
 
I'm ashamed that no one wants me. That I'm alone. For everything. Even for those lights. 
 
I'm ashamed of my scars. 
 
I don't know how much longer and in all probability I will be ashamed until the end of my life. For what remains in us forever is a feeling that only we may know about. But that's enough. Even one is a lot. Even one is too much. 
 
The feeling of shame that can never be removed and cannot be forgotten or not thought about. The feeling that can not be written in words and no paid tith will redeem it. And no money is golden enough and doesn't ring louder in the hand of that homeless man. The feeling that stinks, that you don't cover with perfume, that you will not tipsify, that is as dirty as my car and you won't wash it. You just won't wash it. Never. 
 
Thank you Sisley Paris, for all the beauty products, for making me beautiful. From the outside. For Le Phyto-Blush, but they won't cover it either. Not even the best of the best. 
 
And I read this post before publishing x times and I'm already ashamed that someone will read all this about me once. I'm ashamed and blushing. Le Phyto Blush.
 
Hanbím sa, keď idem po ulici so svojou nóbl kabelkou, ktorú som si kúpila na dlh, keď ju držím v jednej ruke, spolu s kľúčami od auta a tou druhou dávam niekomu, kto nemá nič drobné, čo mi ostali v ruke ako zbytok toho, čo som zaplatila za to nehorázne drahé parkovisko pri Opere. Ako zbytok. Drobné, ktoré ja mometálne nepotrebujem. 
 
Hanbím sa, že som ani raz, ani raz nešla na to miesto len tak, lebo viem, že tam sedí, nevidí, s rukou načiahnutou do niekam a čaká. Na mňa. Alebo na niekoho, kto otočí jeho život na ruby. S tou neúnavne načiahnutou rukou. 
 
Hanbím sa za svoje luxusné diamantové hodinky, mať ich na ruke ako darček od ex a nemať pritom ani na jedlo. 
 
Hanbím sa nakupovať v Lidl. Hanbím sa ísť do Coop, lebo tam nepatrím. 
 
Hanbím sa jesť v reštauráciách. Najhorší trest je sedieť pri okne a pozerať na okoloidúcich, ktorí budú mať dnes večer len chlieb. Ak. Na tých, ktorí odvracajú zrak. 
 
 
Hladná a zlá 
Matička Božia 
panna nemilosrdná 
 
V spoločnosti nenažraných 
a tých ktorým sa obracia žalúdok 
a pohľad smerom k hodinám 
 
Boulevard ktorý vyjde z módy 
ona nie 
nemlčí nikdy nemlčí 
hltá a polyká 
 
Číta myšlienky 
a píše otrasné básne 
Len raz na malú chvíľu sa zableskne 
a potom celá zhasne 
 
Spiaca v podkroví 
budiaca sa k ránu 
holá 
na zamrznutom chodníku 
Rozpredaná 
a akási celá nesvoja 
 
Paríž stará mama 
 
 
Hanbím sa za svoje auto, ktoré zaplatili iní. Nehanbím sa, že je špinavé ako ja. Lebo to je to najmenej. 
 
Hanbím sa za svoj byt. Za to, že bývam na luxusnej adrese a naproti pri Migros, každú, každulinkú sobotu, v každom počasí vysedáva niekto, kto predáva časopis, ktorý si nemôžem ani dovoliť kúpiť. Len raz. A rozumiem len číslam. Sudoku. Hanbím sa, že si ho nemôžem ani prečítať. Hanbím sa za nemčinu, ktorú ovládam len chabo. 
 
Hanbím sa za svetlá, ktoré vo svojom prenajatom byte nemám. 
 
Hanbím sa za odrastené blond vlasy, za to, že si nemôžem dovoliť ani kaderníka, že sa farbím za 10 CHF sama a že ma strihá sestra. 
 
Hanbím sa za seba. Za svoje ja. Za svoju prítomnosť a hanbím sa za zajtrajšok. 
 
Hanbím sa za posledných desať rokov. 
 
Hanbím sa viac, než by som sa mala hanbiť za... 
 
Hanbím sa a chodím so sklonenou hlavou a pohľadom do niekam, aby som nemusela zavadiť o niekoho, kto by toto všetko videl. Tú hanbu. Ten svet. To všetko, čo ešte mám, čo som ešte nerozpredala, aby som mala na živobytie, čo som zažila, miesta, ktoré som videla, jedla, pila... 
 
Hanbím sa, že som cudzinka. Že som postrachom. Že som z tejto zeme prišla vyťažiť maximum. Že som ukradla prácu niekomu, kto si ju zaslúži možno oveľa viac a zvládol by ju lepšie. Bez všetkých tých chýb. 
 
Hanbím sa, že ma nikto nechce. Že som sama. Na všetko. Aj na tie svetlá. 
 
Hanbím sa za svoje jazvy.
 
Neviem, ako dlho ešte a s veľkou pravdepodobnosťou možno až do konca života sa budem hanbiť. Lebo to, čo ostáva naveky v nás, to je pocit, o ktorom možno vieme len my. Ale to stačí. Aj jeden je veľa. Aj jeden je príliš. 
 
Ten pocit hanby, ktorý sa nedá nikdy nijako odstrániť a nedá sa naň zabudnúť a nemyslieť. Ten pocit, ktorý neopíšeš slovami a žiadny zaplatený desiatok ho nevykúpi. A žiadny peniaz nie je dosť zlatý a nezacinká v ruke toho muža bez domova hlasnejšie. Ten pocit, ktorý smrdí, ktorý neprehlušíš parfémom, ktorý neopiješ, ktorý je špinavý ako moje auto a neumyješ ho. Jednoducho ho neumyješ. Nikdy. 
 
Ďakujem Sisley Paris, za všetky beauty produkty, za to, že ma robíte krásnou. Zvonku. Za Le Phyto-Blush, ale ani tie to nezakryjú. Ani to najlepšie z najlepšieho. 
 
A čítam tento príspevok pred publikovaním x krát a už teraz sa hanbím, že si toto všetko raz niekto o mne prečíta. Hanbím sa. Le Phyto Blush.
SHARE:

No comments

Post a Comment